Spotting trip report – Miláno znova po roku

• 11.05.2025 09:00

Na jar 2021 sme mali presne rok od prikvitnutia pandémie COVID-19 od našich čínskych priateľov, ale aj najväčší optimisti už precitli z naivnej predstavy, že toto trápenie budeme mať do pár týždňov či mesiacov za sebou. Situácia sa stále nezlepšovala, jedna vlna pandémie striedala druhú a s tým súviselo nielen to, že sme (aspoň tí poctivejší) dýchali do rúšok a náš život bol plný obmedzení a každodenných správ o úmrtiach, počtoch nakazených a ďalších a ďalších opatreniach, ale aj skutočnosť, že ani v roku 2021 sa nedalo voľne cestovať do zahraničia, predovšetkým nie mimo Európu. A aj v Európe bolo cestovanie výrazne obmedzené, každá krajina si uplatňovala svoje pravidlá, semafory, požadovala rôzne testy a potvrdenia, v druhom roku pandémie už našťastie aj vakcíny. Súbežne s tým bola situácia v letectve naďalej vážna, lety s cestujúcimi boli výrazne zredukované, tisíce lietadiel stáli odstavené nehybne po celom svete a z toho zvyšku lietali predovšetkým nákladné lietadlá. Tie vozili nielen zdravotnícke potreby (ochranné pomôcky a našťastie už aj vakcíny), ale aj zásielky najrôznejšieho druhu, lebo ak pandémia niečo skutočne urýchlila, tak to bol posun v nakupovaní od klasických metód k internetovým nákupom. Podobne ako v minulom roku, aj v roku 2021 sa podmienky na cestovanie aspoň po Európe na leto aspoň trochu uvoľnili a keď som ako spotter nechcel sedieť doma a iba spomínať, začal som hľadať destinácie, kam sa vybrať v rámci možností, ktoré mierne uvoľnenie pandémie v letných mesiacoch dovolilo.

Jednou z mála výhod pandémie boli nízke ceny leteniek v rámci Európy, kedy najmä low-cost dopravcovia boli vďační za akékoľvek naplnenie svojich lietadiel. A tak, ak spotter výrazne zľavil zo svojich požiadaviek a prispôsobil sa smutnej realite, predsa len sa dali nájsť miesta, kam sa za spottingom dalo vybrať. Pre mňa to znamenalo, že som v lete 2021 absolvoval niekoľko netradičných výletov po Európe, mnohokrát na miesta, ktoré by som za normálnych okolností možno nikdy nenavštívil, lebo by vždy boli k dispozícii atraktívnejšie ciele. S pandémiou, ktorej koniec bol rovnako v nedohľadne ako pred rokom, som však bol nakoniec rád aj za tieto možnosti. Vďaka blízkosti letiska Viedeň, na ktorom konkurenčný boj stláčal ceny leteniek najmä u Ryanairu a Wizz Airu na veľmi nízku úroveň, som sa napokon v lete 2021 vybral na 5 krátkych výletov po starom kontinente a spätne môžem povedať, že som tomu nakoniec aj rád. Môj prvý výlet však smeroval do destinácie, ktorú som navštívil už pred rokom, do talianskeho Milána. Nielen preto, že sa tam pri starostlivom výbere letov dalo dostať za smiešnych cca 15-20 EUR za spiatočnú letenku, ale aj preto, že sa tam najmä ráno a predpoludním veľmi dobre fotografuje a aj napriek pandémii tam lietalo zopár zaujímavých lietadiel, ktoré vo vtedajšom marazme aspoň trochu dokázali potešiť dušu spottera. Problémom Milána však je, že na jeho hlavnom letisku Malpensa sú obe paralelné vzletové a pristávacie dráhy orientované v smere sever-juh, preto je tam najlepšie zavítať v lete, kedy je však zase vysoké riziko oblačnosti búrok, najmä s ohľadom na blízke Dolomity.

Tento krát voľba padla na termín na začiatku júna, kedy som očakával ešte nižšiu tvorbu búrkovej oblačnosti a na rozdiel od predchádzajúcej návštevy som zvolil termín počas pracovných dní, nakoľko na letisku Malpensa je čulý pohyb kuriérskych leteckých spoločností, ktoré však lietajú v prevažnej miere iba v pracovných dňoch. Inak bol scenár môjho výletu veľmi podobný tomu spred roka: Vybrať sa tam na dva dni, priletieť z Viedne do Milána vo večerných hodinách, prvú noc prečkať na letisku, nadránom sa vybrať pešo okolo celého letiska na rannú fotopozíciu, po prvom dni si dopriať zaslúžený nocľah v miestnom hoteli, na druhý deň scenár v podstate opakovať a večer odletieť naspäť domov. Dokonca i hotel som si vybral rovnaký ako vlani, pomerne luxusný a zodpovedajúc tomu aj drahý, ale v pešej dostupnosti od letiska (nakoľko som sa opäť spoliehal iba na vlastné nohy a nechcel som platiť drahý prenájom auta) a s raňajkami, ktoré doplnili moje zásoby jedla na druhý deň pobytu. Na rozdiel od roku 2020 som však tento krát na dopravu zvolil spoločnosť Ryanair, u ktorej som kúpil letenky za príjemných 7-10 EUR každým smerom. Voľba termínu sa však riadila nielen cenou ale aj dvoma ďalšími podmienkami: Najväčším lákadlom na vyfotografovanie na letisku Malpensa bol pre mňa let spoločnosti Air Senegal, ktorý lietal v pondelok, stredu a sobotu ráno a ten som navyše chcel vyfotografovať pri pristávaní na dráhu 35R, ktorá má výborné podmienky na fotografovanie z blízkeho lesíka. Keďže informovaní spotteri vedia, že na letisku Malpensa sa používanie dráh strieda, musel som okrem správneho dňa v týždni zvoliť aj dátum, kedy sa v tento deň bude pristávať práve na dráhu 35R.

A tak porovnanie cien leteniek a vhodných podmienok prinieslo voľbu na dátumy 9.-10.6.2021, s príletom do Milána už v utorok 8.6.2021 večer. Letenky som teda zakúpil a netrpezlivo čakal na tento deň a tŕpol, či zase nejaké nové covidové obmedzenia nezmaria moje plány. Našťastie sa tak nestalo, a tak som v utorok popoludní mohol iba s ruksakom (ale o to viac natlačeným najnevyhnutnejšími osobnými a fotografickými potrebami) vyraziť smer letisko Viedeň-Schwechat na môj let. Ten prebehol bez problémov a po pristátí na letisku Malpensa ma čakal rovnaký nezáujem miestnych úradov o moje očkovanie či testovanie ako pred rokom, bez akejkoľvek kontroly som prešiel príletovou halou a dostal sa do verejnej časti terminálu, ktorá sa stala mojím miestom nocľahu na prvú noc. Skôr by som to síce nazval nekonečným čakaním na skoré ranné hodiny, kedy som sa vybral už známou trasou po okraji cesty okolo celého južného areálu letiska až na východnú stranu prahu dráhy 35R, kde som plánoval stráviť prvé hodiny svojho prvého dňa. Našťastie ma tento krát nečakalo nepríjemné prekvapenie v podobe uzatvorenia tejto dráhy a aj počasie sa mi vydarilo, takže stačilo počkať na východ slnka a spolu s ďalšími spottermi som v tieni stromov mohol začať „pracovať“. Ako som už spomínal, dvoma hlavnými cieľmi bolo vyfotografovanie príletu lietadla Air Senegal a lietadiel kuriérskych spoločností. Tieto dva ciele sa však nedali skombinovať do jedného dňa, nakoľko nákladné stroje v službách DHL a ďalších kuriérskych firiem prilietajú príliš skoro na kvalitné fotografovanie a následne odlietajú síce v dobrom čase, ale z druhej dráhy, preto som ich fotografovanie musel nechať na nasledujúci deň.

Hlavným cieľom prvého dňa teda ostal prílet linky Air Senegal, v mojom prípade išlo o A321. Tento typ lietal na linke najčastejšie, občas sa však objavoval aj prenajatý B737-500. Prílet bol krátko po 8:00 h, kedy sú svetelné podmienky na dráhe 35R v lete výborné, stačilo len dúfať, aby v tom čase slnko svietilo, čo sa mi našťastie vyplnilo. Neplánovane sa ďalším mojím cieľom v tento deň stal aj prílet lietadla Etihad Airways, nakoľko na linku bol nasadený B787-10 vo farbách „Choose China“, ktorými Etihad propagoval niektoré svoje diaľkové destinácie. Bohužiaľ, tu mi šťastie až tak neprialo, nakoľko stroj, na rozdiel od všetkých ostatných, pristál výnimočne na dráhu 35L, ale, hoci na väčšiu vzdialenosť, sa stále ešte dal vyfotografovať. Aby som ozrejmil situáciu, na letisku Malpensa síce platí, že prílety sú v konkrétnom čase smerované na jednu dráhu (v tomto prípade 35R) a vzlety z druhej dráhy (v tomto prípade 35L), avšak v čase pristátí na dráhu 35R sa občas stane, že niektoré lietadlo dostane povolenie na pristátie aj na dráhu 35L, ktorá je bližšia k terminálu, a to buď z rozhodnutia riadiacich letovej prevádzky alebo na žiadosť posádky, ak je intenzita odletov nízka. V prípade letov izraelskej spoločnosti El Al platí, že pristávajú vždy na dráhu 35L z bezpečnostných dôvodov. Popoludní, medzi 14:00-15:00 h sa používanie dráh vymení a nasledujúcich 24 hodín sa zase používajú v opačnom systéme. V môj prvý deň ma okrem európskych spoločností potom čakali už len prílety zopár diaľkových letov z USA a Číny, pričom zaujímavé je, že čínske letecké spoločnosti vozili svojimi inak pasažierskymi lietadlami náklad.

Okolo 11:00-11:30 h začína byť svetlo z rannej strany už dosť nevhodné na kvalitné fotografovanie, ja som však výnimočne na mieste počkal až do 13:00 h, nakoľko v tento deň bol plánovaný dodávací let jedného z prvých B737-8 MAX spoločnosti Neos. Dnes už je tento typ bežne k videniu a mám ho vyfotografovaný niekoľko krát, vtedy však išlo pre mňa o premiéru a chcel som ho vyfotografovať aj v takmer nevhodných svetelných podmienkach. Každopádne nebolo sa veľmi kam ponáhľať, nakoľko až do výmeny dráh je fotografovanie na Malpense takmer nemožné. Jednak je svetlo príliš zhora a hlavne pristátia na RWY 35R sa z opačnej strany takmer nedajú fotografovať. Jedinou možnosťou je krátky výsek okolo cesty, medzi dvoma lesmi, kde sa lietadlo znenazdajky objaví na 1-2 sekundy a je veľmi problematické urobiť aspoň dva kvalitné zábery. V prípade pristátí na dráhu 35L je situácia o niečo lepšia, aj keď aj v tomto prípade lietadlo vyletí ponad les a na zábery zostávajú možno 2-3 sekundy. Každopádne k zmene dráh dochádza až pred 15:00 h, takže do tohto času je spotter odsúdený na oddych niekde v tieni stromov. Po 15:00 h, keď sa používanie dráh vymenilo a pristátia boli presmerované na RWY 35L, som sa presunul na chodník popri ceste pozdĺž južného oplotenia letiska, ktorý je obľúbeným a jediným miestom na fotografovanie popoludňajších a večerných príletov. Zvyšok prvého dňa však už nepriniesol nič výnimočné a celkovo možno povedať, že popoludnia sú na Malpense menej atraktívnejšie, nielen horšími fotopozíciami, ale aj skladbou pristávajúcich lietadiel.

Po nocľahu v neďalekom hoteli a covidovej verzii raňajok (rozumej: nechytaj, nevyberaj zo švédskych stolov, my Ti naložíme Tvoj prídel) som musel prešliapať naspäť zase cca 1,5 h na rannú fotopozíciu v lesíku na východnej strane dráhy 35R. V druhý deň sa z tejto dráhy vzlietalo, zatiaľ čo pristátia boli na dráhu 35L. Na tejto dráhe sa dajú z rannej strany pristátia fotografovať iba vo vzduchu ďaleko pred prahom dráhy a uhol je dosť nevhodný, preto som dal prednosť fotografovaniu lietadiel pred odletom. Fotopozícia leží priamo oproti prahu dráhy 35R, takže lietadlá, ktoré sa na prahu dráhy natáčajú do smeru vzletu sú ráno v krásnom svetle. Na okraji lesíka v Parco di Ferno sa nachádza spottermi najobľúbenejšie miesto, kde v tieni stromov a z vyvýšeného svahu možno pohodlne fotografovať buď pristátia na dráhu 35R ešte vo vzduchu tesne nad zemou alebo spomínané line-upy na dráhu 35R. V prípade odletov sa však v teplom vzduchu začína okolo 9:00 h objavovať postupne stále silnejší a silnejší „heat-haze“, zatiaľ čo prílety možno fotografovať prakticky neobmedzene, samozrejme aj tu sa uhol slnka pomaly zhoršuje. Priamo pod fotopozíciou je rozsiahle miesto na parkovanie, ktoré je v peknom počasí hlavne počas voľných dní zaplnené do posledného miesta. Auto je veľmi dobrým pomocníkom pri presune na iné fotopozície, ale Malpensa je jedno z mála letísk, kde sa dá fungovať aj bez auta, hoci sa treba pripraviť na dlhé pešie pochody. Potom čo fotografovanie line-upov postupne znemožní „heat-haze“, má spotter v podstate dve možnosti: buď sa presunúť na fotografovanie pristátí na dráhu 35L, avšak jediná dostupná fotopozícia neposkytuje dobrý uhol a lietadlá sú veľmi vysoko a ďaleko, alebo sa presunúť na ďalšie ikonické miesto Malpensy, opustenú betónovú vežu, o ktorej som písal už v Trip reporte z návštevy spred roka.

Ak sú ráno pristátia na dráhu 35L, logicky sa popoludní po zmene používania dráh prílety presunú na dráhu 35R, kde sa však popoludní fotografovať nedá takmer vôbec. Rozumnejším riešením preto je presunúť sa na odlety z dráhy 35L, ktoré možno fotografovať z cesty pri zamestnaneckom parkovisku severne od terminálu a dá sa tam dostať od terminálu zdarma kyvadlovým autobusom letiska. Túto možnosť som aj využil, hoci to znamenalo najprv dlhý peší pochod v teplom a slnečnom počasí z južnej strany letiska. Veľké lietadlá (widebodies) sú tu väčšinou v ideálnom uhle po vzlete, menšie lietadlá sú často už príliš vysoko, avšak ak nerolujú pred vzletom až na prah dráhy 35L, sú tiež v dobrom uhle. Svetelné podmienky sú samozrejme k večeru stále lepšie a lepšie. Odtiaľto je to potom už len na skok naspäť do terminálu, okrem kyvadlového autobusu by sa dalo dôjsť aj pešo. Môj dvojdňový pobyt sa teda skončil práve na tomto mieste a hoci návšteva letiska Malpensa po roku nepriniesla záplavu nových záberov, v rámci veľmi obmedzených možností na cestovanie za spottingom, ktoré sme v roku 2021 počas covidu mali, ju hodnotím veľmi pozitívne, aj s ohľadom na nízke náklady. A hoci koniec pandémie bol ešte v nedohľadne, už som sa v tom čase mohol tešiť na ďalšie výlety po európskych letiskách, ktoré mi v roku 2021 pomohli prečkať to pre spotterov tak smutné obdobie, kedy na nejaké cestovanie po svete nebolo ani pomyslenia.